Chýba nám agrárna strana?

Autor: Hans Faltys | 20.3.2015 o 11:13 | Karma článku: 4,52 | Prečítané:  606x

No áno. Kedysi tvorili ľudia žijúci na pôde alebo žijúci zo spracovania plodov pôdohospodárstva takú významnú skupinu, že mali silu na to, aby existovali politické strany, ktoré zastupovali ich záujmy. Koncentráciou pôdohospodárskych podnikov a zvyšujúcou sa efektivitou poľnohospodárskej a potravinovej výroby ich počet klesol natoľko, že na celú stranu akosi nemajú. Výsledok je ten, že je tu celý sektor hospodárstva, ktorý je politicky viac menej opustený. Akoby na ňom až tak nezáležalo. Ale ono záleží.

Keby sme mali agrárnu stranu, o čo by sa asi tak postarala?

1. Je pôda výrobný nástroj alebo predmet zberateľskej vášne?

Mám priateľa a partnera, ktorý sa živí tým, že vedie veľké pôdohospodárske podniky orientované na rastlinnú výrobu. Súčasťou jeho názorov na vývoj peňazí, šafárenie Európskej centrálnej banky a udalostí okolo volieb a vlád v krajinách PIGS je hlboké presvedčenie, že najlepšie, čo môžete s prebytočnou hotovosťou urobiť, je nakúpiť poľnohospodársku pôdu alebo lesy, pretože ich množstvo je obmedzené, a teda cena nikdy neklesne. Rozumný názor.

Ale ak tomuto múdremu mužovi poviem, že chcem kúpiť pár hektárov pôdy na ovocný sad, tak vyhlási, že to sa mi ekonomicky nikdy nevráti a že pôdu na podnikanie treba prenajímať. Rozdiely medzi prenájmom a nákupom sú tak vysoké, že jednoducho ekonomika nepustí.

A skutočne, keď zisťujem „čísla z terénu“, tak sa nedá nič robiť. Aj toto je rozumný názor.

Ako je možné, že v jednej inteligentnej hlave sa ukrývajú oba tieto protichodné názory – kupuj aj nekupuj naraz? A oba sú správne! Toto je dané tým, že pôda (podobne ako byty či zlato) ukrýva v sebe dva typy hodnoty. Jedna jej časť je skutočná úžitková hodnota pôdy ako výrobného nástroja a druhá je akási sentimentálna hodnota, ktorá dáva jej majiteľovi pocit, že vlastní niečo trvalo hodnotné. Čím je menšie obchodovanie s pôdou, tým je táto hodnota vyššia. A táto hodnota-nehodnota vážne škodí prostrediu.

Prečo je obchodovanie s pôdou malé? Dôvodov je viac. Vysoká rozdrobenosť parciel, neporiadok v katastri, dlhé nájomné zmluvy, idiotské opatrenia štátu na znižovanie počtu obchodov s pôdou a zle nastavený systém daní z držania pôdy, dlhý výrobný cyklus celého odvetvia a pod.

A prečo je to také škodlivé? No preto, že na veľkej časti pôdy sa držia podniky, ktoré na nej nehospodária efektívne. Ale nezlikvidujú sa, pretože majitelia ich výrobného prostriedku – pôdy, v podstate nemajú trh na jej odpredaj. Tak je celé odvetvie menej efektívne, ako by mohlo byť. Procesy jeho čistenia trvajú prakticky od zmeny režimu a stále nie sú dokončené.

Ako znížiť sentimentálnu časť ceny pôdy a rozhýbať obchodovanie s ňou? To, že treba zrušiť idiotské obmedzenia na obchodovanie s pôdou, ktoré spôsobuje náš zákonný stav, je zrejmé. To, že je potrebné poriadne prevetrať kataster a činnosť nenápadného Slovenského pozemkového fondu, tiež asi napadne každého. Tiché udržiavanie stavu, v ktorom pôdu akože vlastnia osoby s neznámym bydliskom alebo osoby mŕtve, len vyhovuje faktu, že s tou čudne vlastnenou pôdou sa dá šafáriť. No na to treba nájsť politickú odvahu a treba to definitívne zaraziť.

Ale čo je najdôležitejšie, aby sa rozhýbali obchodné vzťahy, je potrebné s držaním pôdy spojiť náklad. „Veď to tak je,“ vravíte si. Veď za pôdu sa platí daň. Jasné, niekto tú daň platí. Ale kto vlastne?

2. Obmedzenia na obchodovanie s pôdou

Ľudia, ktorí spravujú náš štát, ako to už často býva, úplne nepochopili podstatu pôdy ako výrobného nástroja. Keby to pochopili, vravíte si, asi by robili niečo produktívnejšie, ako prijímanie opatrení na obmedzovanie obchodovania s pôdou. Skúsme si prebrať jednotlivé myšlienky, ktoré generujú takéto nezmyselné opatrenia.

a.) Pôda je náš národný poklad a preto vraj musíme v čo najväčšom meradle zabrániť jej predaju zahraničným vlastníkom. Nuž, táto myšlienka je pravdivá samozrejme len z prvej polovice, totiž pôda je náš národný poklad. Ale pôda sa odniesť nedá. Ak ju bude vlastniť Holanďan alebo Nemec, stále bude našim pokladom. Naopak, Holanďan alebo Nemec musí sem k nám doniesť svoje peniaze, svoje know-how a svoje úsilie, aby ju zveľadil. Tým pádom predaj pôdy zahraničnému vlastníkovi nie je mínus, ale plus pre náš štát, a to bez ohľadu na to, čo tu ten dotyčný bude pestovať.

b.) Predaj pôdy ľuďom vo vlastnom chotári je vraj lepší, ako predaj ľuďom zo susedného kraja. Samozrejme, že práve naopak. Všetci lamentujú nad odchodom národa z vidieka, ale fakt, že predaj pôdy novým majiteľom znamená príchod nových ľudí, premiešanie názorov a novú krv, ako keby sme ignorovali. Ale práve toto miesenie národov a myšlienok je základom pokroku.

c.) Pôdy nie je dostatok, a tak jej predaj treba obmedzovať. Aj to je samozrejme rovnaká hlúposť ako predstava, že nie je dosť bytov. Do okamihu kým existujú prázdne byty a kým existuje neobrobená pôda, je myšlienka o nedostatku len povera.

Čiže obmedzovanie obchodovania s pôdou nie je patriotické, ale hlúpe. Škodí to hospodárstvu, pretože to zvyšuje jej cenu a znižuje jej pohyb.

Keby sme mali normálnu agrárnu stranu, ktorá zastupuje záujmy malých vlastníkov pôdy, tak tá by prevetrala všetky zákony a nariadenia brániace predaju pôdy, pretože tie škodia nielen malým vlastníkom pôdy, ale nám všetkým.

3. Čudný kataster a čudný pozemkový fond

Prečo mocní nášho štátu vytrvalo trpia podivný stav na katastri, je zrejmé. Pôda zapísaná na čudných majiteľov umožňuje, aby bola spravovaná Slovenským pozemkovým fondom. Ten je samozrejme, podobne ako iné štátne organizácie, určený nielen na správu spoločných vecí, ale ja na presadzovanie politickej vôle subjektu, ktorý je práve pri moci. A to nie je zdravé.

Keby sme mali normálnu agrárnu stranu, táto by zaiste usilovala o to, aby držanie pôdy Pozemkovým fondom bolo čo najmenšie. Totiž štát je najhorší majiteľ. To vie dnes už aj malé dieťa.

Veľkým majiteľom pôdohospodárskych podnikov to však vyhovuje. Pozemkový fond tým, že je najväčším prenajímateľom pôdy, akosi určuje celonárodné ceny za prenájom pôdy. „Ktože to určuje?“ pýtate sa. „Nie trh?“ No trh je teda fakt ten posledný, kto by toto určoval. To vás ubezpečujem. „Potom to nemôže riadne fungovať!“ voláte. No jasné, že to nefunguje. Rozdiely medzi cenou pôdy a jej prenájmom sú, ako píšem vyššie, na niektorých územiach totálne nezmyselné.

Pritom ak vlastníte kúsok poľa obohnaný inými kúskami ste totálne v pasci. Pôdu nepredáte, pretože pohyb je malý a likvidita nekonečná a prenájom nezdvihnete, pretože nik iný ako družstvo, ktoré na vašej pôde sedí ten váš fliačik nekúpi a ani neprenajme. Teda ten váš poklad, tá naša národná pôda, nepredstavuje žiadnu reálnu hodnotu ak je v malom. A to by vám malo byť tak trochu podozrivé.

4. Platenie daní z pôdy

Pretože štát chce žmýkať peniaze aj od užívateľov pôdy s nejasnými majiteľmi, vymyslel nepriehľadný systém vyberania daní z pôdy tak, že daň v podstate platí prenajímateľ - teda užívateľ pôdy. To sa zdá na prvý pohľad logické. Lenže práve toto je už totálne zakonzervovanie status quo. Majiteľ pôdy totiž nemá žiaden náklad s jej užívaním, a tak je mu v podstate jedno, či ju má alebo nie. Mnohokrát o tom vôbec nevie, pretože možno na neho ešte ako na dieťa prepísal nejaký dedko akýsi fliačik pôdy pod poľom miestneho družstva a jemu bez povšimnutia ročne na účet pribudne stodvadsať euro za prenájom. Žiaden náklad rovná sa žiadna starosť. A to sa rovná žiadna zmena.

Ale zmena je potrebná. Tento stav bráni sceľovaniu pôdy, presunom pôdy novým, aktívnym majiteľom, znormalizovaniu cien za prenájom.

Normálny stav je taký, že každý musí plniť daňovú povinnosť sám za seba. Ak si ju nebude plniť povedzme desať rokov, potom mu štát pôdu môže zabaviť a v dražbe predať, aby uspokojil svoje nároky. Dokonca môže danej osobe vyplatiť prebytok z dražby, ktorý by mal vzniknúť. Štát pri tom môže pôdu sceliť, môže opraviť kraviny v katastri, môže jednoducho urobiť veľký poriadok. Na konci môže byť funkčná a úrodná pôda v rukách niekoho, kto sa o ňu chce a vie starať. A to je skutočne jedno, či ide o človeka z Holandska alebo z Mali. Ak mu to nepôjde, skrachuje a pôda prejde na iného majiteľa. Stále to však bude slovenská pôda. Na tom sa nič nezmení.

5. Štát sám hospodáriaci

Čudné zachádzanie s tým pokladom, ktorý máme a ktorý predstavuje pôda, pokračuje na miestach, kde priamo na pôde hospodári štát. Najväčšie také hospodárstvo sú naše Štátne lesy.

Pochopiteľne nič také ako štát neexistuje. Je to len slovo. To, čo reálne existuje sú reálni ľudia so svojimi reálnymi záujmami. Preto je veľmi ťažké zverovať spoločný majetok do rúk jednotlivcov bez neustálych pochýb o tom, či ho spravujú k verejnému prospechu alebo k svojmu. O to viac, že nejde o kňazov, ale normálnych ľudí so svojimi deťmi, manželkami a milenkami, ktorí potrebujú žiť normálny ekonomický život a ktorí majú rovnaké právo na zhromažďovanie osobného bohatstva ako ktokoľvek iný.

Preto keď podrobne študujete výročné správy Štátnych lesov, zistíte, že ich hospodársky výsledok má veľmi podobnú výšku, ako je sumárna výška všetkých podpôr a dotácii, ktoré podnik dostane. To znamená, že či ako spoločnosť máme tento podnik alebo nemáme, sme na tom ekonomicky prakticky rovnako. Nezískame nič.

Keby však ten podnik neexistoval a lesy by malo mnoho jednotlivcov, ktorí by na nich vykonávali svoju ekonomickú činnosť a realizovali svoje osobné práva na zbohatnutie, mali by sme ako spoločnosť všetci viac. Mali by sme dane od týchto ľudí, ale aj ich spotrebu pri nákupoch, ich kvalitné drevo, ktoré by vyprodukovali, ich odvody, ich pracovné miesta, ktoré by vytvorili a pod.

Ach, keby sme tak mali agrárnu stranu. Tá by nedovolila štátu spravovať také obrovské plochy pôdy a nič spoločnosti neodovzdávať. To určite nie.

 

Agrárnu stranu však nemáme. V tomto sektore už pracuje príliš málo ľudí, aby mala svoj "parlamentný výtlak". Ale teda, keď už ju nemáme, aspoň nebuďme hlupáci. Postarajme sa o svoju pôdu normálne prostredníctvom tlaku na strany, ktoré tu máme. A je jedno aký je veľký ten váš fliačik vinice, ktorý možno vlastníte. Ako pri jeho speňažovaní, tak aj pri jeho rozširovaní, určite by sa s ním dalo nakladať ďaleko, ďaleko lepšie ako sa dá dnes.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?