Toto rieši rómsky problém

Autor: Hans Faltys | 2.6.2015 o 8:24 | Karma článku: 12,78 | Prečítané:  5125x

„Počúvaj, čo je to ten rómsky problém?“ opýtal sa jedného dňa Toto. „Píšu tu o tom, ako keby nám malo byť každému jasné, o čo ide.“

„No tu ani tak nejde o rómsky problém, ako problém s Rómami ,“ odpovedal som. „Vlastne ani nejde o problém s Rómami, ale o problém s niektorými Rómami, resp. s niektorými ľuďmi, ktorí nie sú schopní byť prospešní. Odborne ich nazývame sociálne vylúčené spoločenstvá.“
„A aký s nimi máte problém?“

„Nuž Toto, je to takto. Existujú ľudia, ktorí nie sú schopní vytvárať žiadne hodnoty, ani byť pre spoločnosť užitoční. Naopak, zväčša spoločnosti škodia, pretože sú náchylní na drobnú kriminálnu činnosť, ničia malé poľnohospodárstvo a spôsobujú znehodnotenie majetkov.“
„Ako spôsobujú znehodnotenie majetkov?“
„Vieš, ak máš dom, ktorý zveľaďuješ a vedľa sa nasťahuje nejaký hlučný gang, ktorý nie je schopný dodržiavať normálne konvencie susedského nažívania, hodnota tvojho domu klesne. Sú ľudia, ktorí tak dlho nepracovali, že už nevedia začať alebo jednoducho nemajú žiadnu kvalifikáciu alebo len pijú, či fetujú. Ale u nášho druhu je to tak. Kto nepracuje, často robí z dlhej chvíle zle.“
„Chápem,“ prikývol Toto.
„Okrem toho, samozrejme, týchto ľudí, ktorí nie sú schopní vytvárať hodnoty, spoločnosť musí živiť.“
„Prečo?“
„No preto, že v 21. storočí nemôžeme nechať nikoho umrieť od hladu.“

„Chápem, a tu je ten problém.“
„V skutočnosti nie. Hoci sa to nezdá, na to, aby sme živili túto časť populácie, sme spoločnosť bohatá dosť. Problém je v tom, že mnohí z ľudí, ktorí stratili schopnosť pracovať a prišli o všetok majetok, sa zhromaždili v takzvaných rómskych osadách. Ide o strašné miesta s polorozpadnutými domami opravovanými plechom, o ktorých pomeroch ani len netušíme, pretože bežný človek sa tam neodváži vstúpiť. V takejto osade ľudia stratia posledné návyky na pracovanie, prepadnú alkoholu alebo iným omamným látkam a prakticky stratia všetky zvyšky schopnosti žiť v normálnej spoločnosti. No a tu sa im narodia deti, ktoré takú schopnosť ani nikdy nezískajú.“
„Chápem,“ smutne prikyvuje Toto.
„Nič nechápeš. Pointa prichádza až teraz. Je to katastrofálna vlastnosť nášho druhu, že čím sme ekonomicky stabilnejší a čim v lepšej situácii žijeme, tým neskôr a tým menej máme potomkov. Preto ženy z vyššej strednej triedy rodia neskoro, niekedy sa blížia až k tridsiatke a rodia málo, kým ženy zo sociálne vylúčených spoločenstiev rodia mladé a majú viac detí. Ak si vezmeš ženu, ktorá rodí vo veku dvadsaťosem, a v najbližších  desiatich rokoch má dve deti a porovnáš ju zo ženou, ktorá rodí, keď má osemnásť, a má v najbližších desiatich rokoch štyri deti, zistíš, že o sto rokov má tá prvá približne štyroch žijúcich potomkov, kým tá druhá ich má dvadsaťštyri.“
„Bože,“ zhíkol Toto, „teraz som to pochopil. Vy sa všetci zmeníte na sociálne odkázané spoločenstvo.“
„Presne tak ako vravíš. Ak sa nič nezmení, bude to tak,“ prikývol som. „A toto je problém sociálne odkázaných spoločenstiev.“

„Pre pána, a nemôžete tých ľudí niekam vysťahovať alebo im aspoň zakázať rodiť deti?“ spýtal sa zhrozený Toto.
„Nemôžeme, pretože oni sú jednými z nás. Čokoľvek im urobíme dnes, môže sa stať zajtra nám. A my nechceme vytvárať spoločnosť, v ktorej je možné kohokoľvek vysťahovať, vykastrovať alebo inak mu ublížiť. Lebo ak sa to stane jednému, môže sa to zajtra stať mne, tebe (pravda ak by si nebol mimozemšťan) či mojim deťom.“
„Tak vec nemá riešenie a vaša civilizácia sa premení na jedno hladné geto?“
„Oh, Toto, vec má všeobecne známe riešenie. Riešením je extrémne sa postarať o deti z takýchto spoločenstiev. Urobiť im školy, kde nebudú len doobeda, ale až do piatej či do šiestej, kde budú šesť dní v týždni a jedenásť mesiacov v roku a kde ich pripravíme na normálny život v normálnej spoločnosti. Miesta, kde budú radšej ako v svojich getách a kde sa im ukáže, že žiť „nevylúčený“ život je lepšie. Pozri, Rómovia sú mimo iného etnikum veľmi remeselne zručné a nám chýbajú v celej krajine remeselníci. O pätnásť rokov by ich tu mohlo byť stotisíc. A sú skvelí umelci. Vieš o koľko by tu mohlo byť viac hudby, obrazov či inej krásy, keby ju vytvárali? Namiesto toho, aby sme robili takéto školy, dávame tie deti do škôl pre mentálne zaostalých, kde je ich osud predurčený. Nikdy neopustia svoju plechovú osadu.“
„Oh, a prečo to tak robíte? Sú tie školy s dlhším pobytom pridrahé?“
„Hlúposť. Predsa nemôže byť pridrahé poriadne sa starať o dieťa dvanásť rokov a potom pomôcť desiatim percentám vychodiť vysokú školu oproti situácii, keď takého človeka živíme šesťdesiat – sedemdesiat rokov. Že?“
„Tak prečo sa do toho nepustíte?“
„Žiaľ, Toto, náš politický systém je založený na štvorročných cykloch. Každý je zvolený na štyri roky, v kútiku duše sníva o ôsmich, ale potom ide do opozície. My sa bavíme o opatrení, po ktorom sa začnú osady zmenšovať o nejakých dvadsať rokov. Neexistuje na Slovensku žiaden politik, ktorý by rozbehol nákladnú vec, ktorej ovocie sa uvidí až o dvadsať rokov.“

Chvíľu sme mlčali.
„Takže predsa sa nakoniec zmeníte na jedno veľké sociálne odkázané spoločenstvo?
„Vyzerá to tak,“ smutne som priznal. „Veru, vyzerá.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?