Čo som zas zjedol? Správne opičky ľúbia šťavičky!

Autor: Hans Faltys | 11.6.2019 o 9:00 | (upravené 12.6.2019 o 9:23) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  775x

Moja mamička zavárala. Zavárala čerešne, marhule, broskyne, jahody a kdečo. A mňa používala ako veľkokapacitný čistiaci stroj.

„Ak skutočne pochádzame z opičiek, mali by sme všetci mať radi ovocie,“ hovorím si. Ja skutočne ovocie ľúbim. Mám rád maliny a čučoriedky, ale zjem aj jahody, marhule a broskyne. A samozrejme hrušky aj jablká. V podstate zjem akékoľvek ovocie a to v akejkoľvek forme. Neľúbim len banánovú zmrzlinu.

Z ovocia je len krok k ovocným šťavám, kompótom, lekvárom a džemom. Ako toto píšem, uvedomujete si, koľko kompótov naši rodičia zavarili? Dnes sa už kompóty nejedia. Nahradilo ich ovocie, ktorého je odrazu všade dosť po celý rok. Moja dcéra podľa mňa ani netuší, čo to taký kompót je.

Ale zato veľmi dobre vie, čo je ovocná šťava. V beznádejnej snahe odtrhnúť ju od jedovatých nápojov výrazných farieb, pokúšame sa dať jej teda aspoň šťavu z ovocia. Keď už teda musí mať za každú cenu sladký nápoj. Snaha zabrániť deťom piť jedovaté veci, kombinuje sa potom na mieste predaja so snahou výrobcov, predať nám za čo najviac peňazí čo najmenej ovocia. Je to súboj. 

Jablková šťava býva základom mnohých ovocných nápojov. Asi aj tých malinových. Mne to nevadí. Jablká sú fajn. Bývajú základom aj rakytníkových štiav. To je zas len dobre, lebo rakytník je ovocie, ktoré fakt príliš chutné nie je. Verte alebo nie.

Ako malý chlapec dostával som podchvíľou na raňajky chlieb s maslom a lekvárom alebo slivkovým džemom. Ani to už moje deti nejedia. Lekváru naša domácnosť spotrebuje málo, väčšinou na palacinky alebo do nejakého koláča. Robíme si ich ale sami.

Alchýmia vlastných výrobkov je v každej domácnosti iná. A preto, keď už sa raz doma pustíme do varenia lekváru, musí výsledok stáť za to. Inak by sme si ho predsa kúpili v obchode.

Nejdem sa tu rozpisovať o delikátnych podrobnostiach zložitého procesu. O varení broskyňového lekváru v šiestich kastróloch naraz, pretože hladina musí byť plytká a varenie pomalé – inak skaramelizuje a číra, zlatistá farba sa navždy stratí. Ani tajomstvo pečeného slivkového džemu nejdem rozoberať. Myslím, že tých pár šialencov, ktorí sa doma ešte púšťajú do takýchto vecí, by sa spolu mohli stretnúť na jednej mega konferencii kulinárskych bosoriek a bosorákov a nekonečné hodiny si vymieňať čriepky poznania.

Chcem budúcim generáciám odovzdať len dve najpodstatnejšie a najdôležitejšie vedomosti, ktoré som o varení lekváru za môj dlhý život získal.

Ta prvá je, že ak chcete získať termostabilný džem vhodný na pečenie, na buchty a na všetko, vykašlite sa na želírovací cukor. Použite obyčajný cukor kryštálový a lekvár bude vaše výrobky opúšťať ďaleko zriedkavejšie.

A druhá vec je, že ak robíte višňový džem, pred dokončením do neho na pár sekúnd ponorte ponorný mixér. A potom, a to je Jankina úžasná rada, potom do neho hoďte tabličku horkej čokolády. Výsledok je ambrózia božia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár šéfredaktorky Beaty Balogovej

Slovensko už počúva Gorilu

Jaroslav Haščák sa pokúšal riadiť štát bez toho, aby ho čo i len jeden volič poveril touto úlohou.


Už ste čítali?